literarnesvedomie

Dnes je 23. Apríl, ktorý je špecifickým dátumom pre svetovú literatúru. Každoročne si v tento deň pripomíname svetový deň kníh a autorských práv. Pri tejto príležitosti vznikol  článok, ktorý o samotnom porušení práv a taktiež o  prístupe k téme hlavnej protagonistky vypovie najviac.

Ako hovorí stará životná múdrosť „Dobrý skutok nezostane nepotrestaný“. Nemôžem predsa zostať v kúte, ak si niekto drží návštevnosť svojich blogov na môj úkor. A preto si dovolím predstaviť vám ženu, vedúcu gemerskej pobočky vydavateľstva, ktoré vydalo moju knihu bez platnej licenčnej zmluvy, novinárku, prozaičku, poetku, ženu mnohých tvári, profilov  a v neposlednom rade literárnu aktivistku, ktorá ma chcela opľuť koronou. Dámy a páni, Renáta Montmartre!

Neviem, kde bola vedúca gemerskej pobočky tri mesiace dozadu, ale posledné dva týždne som sa stala stredobodom jej života na sociálnych sieťach a tiež v blogovej sfére. Nikdy predtým sme neboli ani blízke známe, čo už ani nikdy nebudeme. Mám však také tušenie, že tento náhly záujem tkvie v mojej debutantskej drzosti a v autorských právach.

Písal sa 10. Apríl 2020 kedy sa  literárna aktivistka rozhodla dať svojim príspevkom nový smer, náhodne to boli presne dva dni po mojom  verejnom oznámení, že dané vydavateľstvo porušilo moje autorské práva a začína veľmi odhodlane článkom „Máme problém, priateľa!“, ktorý okrem rozhorčenia doplnila o racionálnu obmedzenosť a životné zamyslenie „Mne to už ani rozum neberie, ako môže mladá debutantka nebyť vďačná za vydanie básnickej zbierky. Bez grantu, z vlastného vrecka.“

Štylisticky trochu nevyladené, ale to nie je ten hlavný nedostatok. Literárnej aktivistke Renáte zrejme unikla podstata literárnej súťaže a obzvlášť význam slova „súťaž“. Nie je zvykom, aby si víťaz financoval cenu, ktorú právoplatne vyhral prípadne sa priklonil k finančnej spoluúčasti na vlastnej výhre. Alebo sa s prichádzajúcim liberalizmom mení aj zmysel súťaže?  

Vo svojom prvom článku sa tiež  pokúsila vyčísliť  škodu slovami ľútosti, ktorá vydavateľstvu vznikla vydaním básnickej zbierky „A toto nevydarené sponzorstvo je o to bolestivejšie, že ten finančný vklad sme mohli využiť na stovky ďalších investícií“.

Tu gemerská pobočka zrejme ešte nedisponovala informáciami o takmer vypredanej knihe ani o tom, že ona sa na výrobe knihy nikdy nepodieľala. Ani finančne. No nezaháľajme a prejdime k ďalšiemu článku, ktorý bol publikovaný z klávesnice pani prozaičky 12.4.2020 s názvom „Ako sa nám rozpadajú rodiny a spoločenstvá“, v ktorom nám ukazuje  tvár, ktorú pozná len málokto a sama som zostala so zatajeným dychom „Mladý talent čaká na svoj veľký úspech. Ambície debutantku navádzajú, aby trhla balík. Za pár básní, bez jediného investovaného eura. S púhym argumentom, že autorský zákon je prednejší, než morálka. Prednejší, než úcta, či zdravý rozum.“

Konečne to napísala, len škoda, že nie kapitálkami. Mám talent a je mi veľkou cťou, no moje ambície boli trochu odlišné, ako trhať balík z vydavateľstva, ktoré porušilo moje autorské práva. Áno, pani vedúca z Gemeru, autorský zákon je prednejší v prípade, ak ide o porušenie základných práv autora  v tak krásnej veci akou je poézia.

zdroj: autor.

Literárny aktivizmus musí byť zrejme veľmi vyčerpávajúci, keďže sme sa ďalšieho článku,  v ktorom sa už ocitá priame pomenovanie, dočkali až 16.4.2020 s dramatickým názvom, ktorý určite vyvolá veľa otázok a duševných pokušení „Nočná mora organizátorov a vydavateľstiev“ Nezaujímavý perex tvoria dve vety a nádejná novinárka začína okamžite a odvážne jasným internetovým výrokom, ktorý si pretvorila k obrazu svojmu „Neullior Aeternum sa zapíše do análov literárnej súťaže“ Súťaž nebudeme menovať, pretože za reklamu mi nie je zaplatené. A pokračujeme „ Jej rozvratná činnosť je motivovaná vidinou maximalizácie finančného zisku.“

Ja si chránim autorské práva a vedúca Gemeru vidí maximalizáciu finančného zisku. Veľmi rada by som pridala motivačný citát o materializme, ale zostalo by to nepochopené rovnako ako články neuznanej poetky Renáty. Literárnemu umeniu sa môže venovať len človek, ktorý disponuje vysokým emocionálnym kvocientom a to nám autorka blogov predvádza práve vo svojom výroku „Frustrácia debutantky sa prenáša do celej jej komunikácie.“

Oceňujem citlivý prístup. Je vždy dobré dodatočne zistiť, ako by sa mal vlastne človek cítiť, prípadne ako sa cíti, ak to sám nevie, ale dosť bolo o vážnych pocitoch a poďme sa pobaviť „Tu však aktivity mladej debutantky ešte ani zďaleka nekončia. Obrátila sa so žalobou na LITA.“ 

Moja obyčajná ľudská zvedavosť práve ožíva na plné obrátky a som zvedavá, ako si so žalobou poradí LITA, ktorá je autorským združením a nie ústavným súdom. Budem im teda držať palce, aby im to vyšlo a moju žalobu ustáli na pevných nohách. Zamyslenia o možnej budúcnosti s prípadnou paralelou medzi mnou a niekým iným, len gradujú „Či má vôbec význam naďalej vyhľadávať literárne talenty, ak by sa mali ku svojmu víťazstvu a k samotnému debutu stavať podobne negatívne“

Nuž,  pokiaľ budú zakladajúci členovia vydavateľstva pristupovať k víťazom a k debutantom tak, ako ku mne, potom si svoje víťazstvo a debuty nebudú vážiť dostatočne dobre na to, aby to Gemeru vyhovovalo.

Prejdime však k ďalšiemu článku, ktorý sa snaží tváriť ako objektívna recenzia. Predtým,  než začneme, musím podotknúť neoblomnú „objektivitu“, ktorou  Renáta disponuje voči mojej osobe. Z verejnej komunikácie na jej facebookovom profile jasne vyplýva zmysel pre cit a psychologické rozbory mladého jedinca na počiatkoch svojej kariéry, čo jasne definujú „objektívné“ výroky  ako napríklad „ona píše protest songy, oslavy alkoholových flámov lesbickej lásky. Ani sama nechápem prečo práve toto malo byť the best off.“

V krátkej vsuvke z anglického jazyka si vysvetlíme, že to má byť „the best of“, pretože off bude niečo iné. Som rada, že  táto skvostná prozaička dokázala tak emotívne zhrnúť celé moje literárne pôsobenie do jednej neúplnej stručnej vety. Po krátkom úvode vo svojom najnovšom článku  sa recenzistka potýka s logickým problémom „Zalistujme si spoločne v ambicióznej zbierke Neullior Aeternum: pomiluj ma keď umrie láska. Na prvý pohľad je názov logický nezmysel.“

Pre niektorých ľudí je všetko nezmyslom i na prvý, druhý, tretí alebo štvrtý pohľad, preto nemá žiadny význam sa veľmi pozastavovať pri racionálnej vojne ľavej  hemisféry tejto ženy, ktorá sa rozhodla zaoberať veľmi podrobne grafickou stránkou knihy „Autorka študovala grafiku a svoju grafickú zdatnosť dokázala prakticky na celej knižke, od prebalu skrz každú jednu stránku.“

Tu sa tiež stretáme so serióznosťou a informovanosťou novinárky z Gemeru, ktorá si svoje informácie nepotrebuje potvrdiť. Skutočnou pravdou je, že ešte stále študujem grafický dizajn a vehementne sa púšťa do  mojej fotky a textu na obale knihy „Úvodný medailónik pôsobí zmätočne. Sladký úsmev z fotografie je v príkrom rozpore s ťaživým textom vo vnútri. Medailónik by mal slúžiť na predstavenie autora, no v tejto knižke sa nám dostáva len chaotická spleť slov. Ktoré neinformujú, sú tu len pre efekt.“

Neviem, asi sa ospravedlňujem vedúcej z Gemeru, že som v knihe použila fotku s úsmevom a je v „príkrom rozpore s ťaživým textom“, „naozaj“ ma to mrzí. Môj „medailónik“ slúži na predstavenie autora, nezabúdajme, prosím, že som poetka a nie novinárka bulváru.  Nižšie prikladám slová, ktoré sú tam len „pre efekt“ a nikoho dostatočne neinformujú, pretože obligátnosti zostali v koši.  Nakoľko  v tejto „recenzii“  vyvrcholil záujem literárnej aktivistky o moju osobu, verím, že ju táto časť s informáciami o mne, sklamala:

Čo spravíš

ak jej v zrolovanom dni

počas vojny, počas vojny,
polčas a dojmy,

ktosi rozbije sny,
aby mohla ešte rýchlo hovoriť,
a vyplaziť oplzlý jazyk
s obrovským šťastím

-zalejem nám čaj

 Neullior Aeternum

Po krátkej kritike prichádza ešte jedna „Zafarbiť každú jednu stránku paletou 50 odtieňov sivej bolo inovatívne a pútavé riešenie. O to viac zarazí samotná inšpirácia tými najslabšimi dielami, ktoré v súčasnej literatúre vznikli. Veď 50 odtieňov sivej filmári síce zachránili a vytesali z neho priam kultový film, ale zo samotnej literárnej predlohy čiší číra neskúsenosť až neznalosť pravidiel literatúry.“

Oceňujem  hĺbavé a dlhé hľadanie  paralely medzi mojou knihou a erotickým trhákom posledných čias. Môžeme sa len dohadovať, či odvážna recenzistka čítala knižnú erotickú predlohu a tiež sa môžeme len domnievať, čo by bolo pre ňu vhodnou literárnou skúsenosťou a znalosťou aby nemusela tento bestseller spájať práve s mojou knihou. Alebo je to skrytý kompliment s náznakom veľkoleposti?

K zlému sa pridalo ešte horšie „A ďalšia knižka, ktorú cítime ako inšpiráciu tiež nie je lepšia. Jana Kuricová-Tomaľová vyšla so svojím literárnym debutom unáhlene. V čase, kedy nemala ani poňatie o skutočnej poézii.“

Touto cestou sa úprimne ospravedlňujem Jane Kuricovej – Tomaľovej, pretože literárna aktivistka to neurobí, nie je to jej obľúbená aktivita. Jana, ospravedlňujem sa za tieto „objektivity “ od vedúcej Gemeru a ty si sa ako zázrakom objavila v útoku na moje knižné dieťa. Ale  aspoň môžeme zložiť obrovské chválospevy k tejto „patchwork“ recenzii, ktorú moja racionálna stránka stále nepoberá.

Následne autorka článku prechádza k logickému vysvetleniu mojich metafor a básni, nad ktorými tento raz mávnem rukou, pretože mi to nestojí ani za úškľabok pri rannej káve. Menej plynule sa teda dostávame k posledným stranám knihy „Pozitívne dojmy virtuálnych priateliek bez priezvisk sa javia byť zbytočnými. Ony by si svoje miesto našli aj inde, či už na sieti, alebo v komentároch internetovým kníhkupcom. Z tejto várky zažiaril Stefan Z. :“Svojím neviazaným veršom vydychuje svoje vnútro smerom von ako keď džezový hudobník hrá na saxofóne svoje prekvapujúce improvizácie a sprevádza ho razantný hráč na bicie.“

Neviem, ako sa Stefan vyrovnal s označením „priateľka“ a celkovým zaradením k ženskému rodu. No pre krátke vyrozumenie, ide o ľudí, ktorí či už verili, dúfali alebo ma podporovali na mojej umeleckej ceste, s čím sa  zrejme autorka recenzie ešte nestretla. Už sme takmer na konci, ešte si to odniesla Dorota „Doslov od Doroty Nvotovej je terno. Je to eso, ktoré môže zbierku posunúť aj do rúk čitateľov, ktorí by o ňu bez Doroty snáď ani nezavadili.“

Dorota nie je terno a tiež nie je ani eso. Havran od Doroty Nvotovej stál za prvou básňou z môjho pera, ktorú som napísala v dvanástich rokoch a bol teda na úplnom počiatku môjho umeleckého rastu, preto sa stala súčasťou prvej knihy. Môžeme len dúfať, že k tejto „patchwork recenzii“ sa nikdy nedostane, inak by  zbytočne stratila desať minút zo svojho času.

Tak! A máme tu dlho očakávaný záver “poézia je individuálny šport vznikajúci v zatvorenej izbe a poet je novodobý osamelý bojovník. Kým si človek píše do šuplíka, môže to tak aj fungovať. No akonáhle sa riadky majú pretlačiť do kníh, nastáva čas kolektívnej spolu práce.“

Smejem sa. Neviem o akej kolektívnej spolupráci  táto nebojácna žena hovorí, ak nestojí  za lyrickou, prozaickou  ani grafickou stránkou knihy, ale nech, ak jej to pomôže k lepšiemu pocitu a postaveniu vo svete, v ktorom je akceptovaná len zriedka, prosím. A teraz mi zostáva len naivne dúfať, že sa stanem pre pani literárnu aktivistku, recenzistku a neuznanú poetku znovu veľmi nezaujímavou osobou tak veľmi až  zabudne na to, že má doma moju knihu.