zdroj: Autor.
najkrajšia mačka v hre
Od včera sa cítim ako hrdinka. Ešte vo februári som teatrálne predpovedala zrušené maturity. O dva mesiace sa táto predstava stala skutočnosťou a ja dnes sedím v kuchyni, pijem čierny čaj a premýšľam nad novou zárobkovou činnosťou. Veštenie temnej budúcnosti? Znie to dosť dobre, však? Možno by som sa dostala aj do hlavného vysielacieho času alebo aspoň ako polnočné terno pre osamelých. Žena s flegmatickým výrazom tváre, gúľajúce oči a čistý pesimizmus,… to chceš.
zdroj: Autor.
najkrajšia mačka v hre
Ručné práce mi teda nevyšli a varenie tiež nie je mojou obľúbenou činnosťou. Nuž, to je fakt. Ako vegan, ktorý sa zasekol niekde na začiatku svojho racionálneho rozhodnutia – zachrániť zem, som o tom presvedčená. Zem som síce nezachránila, ale pár zvierat áno. A tam to aj zostalo, žiadne foodblogy, žiadne fotky jedla, žiadne inovatívne recepty, žiadna svojpomocná cesta za úspechom a miliónovým zárobkom a nič, čo by nadväzovalo na môj veľký životný krok po rokoch vegetariánstva. Nech… viem predpovedať budúcnosť, aspoň si to myslím, tak ma v tom, prosím, nechajte aspoň ešte ďalšie dve hodiny.
Celé mesiace sa môj životný krok držal naozaj skvele až na chvíle, keď som musela variť. Nie, ani v tomto prípade absolútnej potreby som sa nedokopala k šporáku. Vegan a absolútna neschopnosť v kuchyni nejdú vôbec dokopy. Nie je to jing a jang a žiadne spriaznené spojenie, ktoré by určili hviezdy. Hlad. Vedeli ste, že nemôžete položiť vrecko ryže do kovovej nádoby, zapnúť oheň, nechať to tak, medzitým si hodiť oddychový iqos, potom nechať zovrieť vodu v kanvici a nakoniec to úbohé vrecko zaliať horúcou vodou? Ak ste to vedeli, tak nič. Ak ste to nevedeli a ste tiež rovnako v šoku ako ja, potom to ani neskúšajte, ryža sa prilepí o hrniec, voda bude náhle žltá, ako by sa do nej vyliala tequila a celé to bude odporne smrdieť.
Mám rada pomaranče. Povzdych. Také tie viac sladké ako kyslé, ktoré sa vám rozplývajú na jazyku a zapĺňajú deficit vitamínu C… alebo niečo také. Neviem ich šúpať. Vždy, vždy, prisahám, že vždy skončím celá uleptaná aj za ušami, prípadne to vzdám v polovici. Možno je to nejaká životná metafora o láske k zložitým veciam, o námahe a času, ktorý musíte venovať k úspechu…. Nie, pre mňa sú to len obyčajné klišé omáčky, ktorých sa rada vzdám. Všetko zlé je vraj na niečo dobré, a tak nám život podsúva ďalšiu paralelu o tom, že ak vám niekto ošúpe pomaranč, urobí to z čistej lásky. Neverím, že by to niekto len tak. Len tak bez lásky.
Táto myšlienka sa mi dosť pozdáva, ale dieru s ňou do sveta zrejme neurobím…